Naši prastarí rodičia netušili čo tento pojem znamená, no aj napriek tomu ho dokázali do bodky naplniť.
Vedeli vyrábať drevené nábytky, tkať koberce zo zvyškov látok, ktoré doma ostali, alebo z oblečenia, ktoré dávno veru doslúžilo.
Pradedo robil koše z prútia. Rôznych veľkostí aj tvarov. Veru aj pre rôzne účely :
- Na huby
- Na drevo, raždie
- Na pŕhľavu pre hydinu
- Ozdobné na Veľkú noc do kostola
- Na stôl na chlieb
Neskôr opletal veľké demižóny na víno. Aj viacfarebne. Podľa druhu použitého prútia a neskôr aj podľa spôsobu a druhu morenia. Nie chemickým moridlom, ale prírodným- cibuľovým, kvetovým, cviklovým.
Dodnes mi stojí na čestnom mieste na polici v kuchyni maličký demižón prekrásne odetý do prúteného obalu. Moja spomienka na pradedka. Vždy, keď si vezmem do ruky. Mám pocit tepla jeho rúk, pocit lásky z jeho očí, a nesmierny odkaz pre nás, pre dnešok. Nesmieme zabudnúť na tieto naše staré remeslá, ktoré sa pre mnohých stali súčasným hobby,
Nie z materiálov umelých- ale z prírodných- EKO.
Nesmierne ma teší záujem môjho syna o tieto veci. Sedí v knihách, študuje techniky rezania, pletenia, farbenia, dotvárania vzorov.
Prastarý otec sa celkom isto usmieva popod fúz a prízvukuje, že nám vždy veru vravel, že toto remeslo prežije storočia. Dedko sa tiež často posmieval veciam vyrobeným z plastu a nedovolil, aby sme ani len na chate jedli polievku z plastových misiek a pili vodu z plastových pohárov. Hlboko nimi pohŕdal ! Už vtedy tvrdil, že nám zamoria Zem a budeme mať veľký problém sa tohto množiaceho odpadu zbaviť. A dnes je to tu – moria, lesy, lúky- všetko je znečistené plastami.
Aj vy zaiste máte dedka, otca, strýka, ktorý ešte vie ako sa robí poctivé remeslo z prírodných materiálov?. Nedovoľte, aby sa na to zabudlo. Národ , ktorý si neváži tradície je odsúdený na zánik. Ktosi múdry to niekedy povedal a asi mal pravdu.